Dušičky

Prečo mi ju zobrali? Prečo on len tak odišiel? Prečo už nie sú medzi nami? Sú to otázky, ktoré mnohých z nás trápia každý deň. Odpoveď vám na ňu nepoviem, pretože tá ani neexistuje. Nikto nerozumie prečo a z akej príčiny odchádzajú naši milujúci, ale keď sa nad tým zamyslíme, aj my keď uvidíme lúku plnú kvetov, zoberieme si ten najkrajší kvietok. Smrť jednoducho patrí k životu. Ľudia vám budú vravieť, že sa so stratou blízkeho po čase vyrovnáte a tá bolesť ako zázrakom pominie...To sa však podľa mňa s pravdou nestotožňuje. Samozrejme, že časom si zvykneme, ale je to len o zvyku. S tou bolesťou sa len naučíme žiť, avšak nikdy sa nevyrovnáme s tým, že tieto osoby nás nepohladia ani nepobozkajú, že ich už nikdy nebudeme vidieť, cítiť, počuť, radovať sa s nimi, smútiť s nimi, že sa vyparili ako posledný polnočný vlak. Koniec októbra nie je len o tom, že si vyrežeme nejakú tekvicu, pomaľujeme si tvár a a budeme si rozprávať trápne príhody. Je to hlavne o tom, ako si nájsť čas a vyjadriť vďaku a úctu pre niekoho, kto už medzi nami nie je. Skúste si nájsť čas, prísť za ním, zapáliť zaňho sviečku a v tichosti spomínať. 

Veľkou tragédiou života nie je to, že ľudia umierajú, ale že nemilujú